Maxinka

-TY NIE SI NORMÁLNA!!!- -Nie som, no a čo??? Ublížil mi.- -Ublížil, ublížil...ale to ešte neznamená, že sa ho pokúsiš zabiť?!- -Troška preháňadla ešte nikomu neublížilo.- Sedela som ofučaná v kresle u kamarátky v obývačke. Bola som nahnevaná a nešťastná. Áno, bol to diabolský nápad upiecť višňovú bublaninu a primiešať do toho preháňadlo, uznávam. Keď som ju piekla, pripadala som si ako bosorka, ktorá pripravuje zázračný elixír. Potom na ďalší deň nahodená v minisukni som zaklopala na dvere svojho bývalého. Zazeral na mňa nedôverčivo. Predsa len, náš rozchod bol trocha dramatický. Nezabrali ani slzy, ani prosby, ani sľuby. Chcel sa ma ozaj zbaviť. Nezabrala ani scénka s rozmočenou špirálou od sĺz a ani vytrhávanie vlasov. Áno, aj vlasy som si trhala. Nezabralo. Nič. Tak som sa odplazila domov a tri dni som nevstala z postele. Svet prestal existovať. Tma. ...a potom prišiel ten nápad s preháňadlom. POMSTA. Malicherná, smiešna, trápna. POMSTA. To jediné mi svietilo pred očami. Nepečiem často, ale na bublanine som si teda naozaj dala záležať. Tak som tam stála pred jeho dverami. –Čo chceš?- zabrechol na mňa. Nevedel chúďatko moje, čo má čakať. -Upiekla som bublaninu. –zapriadla som. –Vpiekla som do nej všetky svoje pocity, ktoré som pre teba mala. Zapiekla som do nich moju lásku. Teraz som už slobodná. Prijmi ju prosím a zjedz ju celú, ako prejav mojej vďaky za ten čas, ktorý sme spolu strávili.- Podávala som mu tanier. Neisto ho zobral, poďakoval a zabuchol mi pred nosom dvere. Nič iné som ani nečakala. Otočila som sa na päte a hrdo som odkráčala. Rovno k mojej kamarátke. Ona na mňa teraz nechápavo pozerala. Odrazu jej začalo mykať kútikmi úst až kým sa neudržala a začala sa nahlas smiať. –Čo myslíš, aspoň ten koláč zjedol?- -Nie som si istá, ale sladké mal rád. Už len predstava, že to všetko zjedol a teraz sa zvíja od bolesti na záchode mi pomáha.- Začala som sa aj ja nahlas smiať a odrazu som pocítila úľavu. Po tvári mi stekali slzy, ale vedela som, že to časom prebolí a bude zasa dobre.